Zaujímavými predstaviteľmi klepietkavcov ( Chelicerata ) sú pavúky ( Araneida ). Je to veľká skupina článkonožcov, do ktorej patrí asi 20 000 druhov. V teráriu najväčšiu pozornosť vzbudzujú atraktívne, veľké pavúky patriace do čeľade Theraposidae ( = Aviculariidae ) - vtáčkare, nazývané tiež i keď nesprávne tarantule ( česky - sklípkani ). Veľkosť ich tela je 6 - 10 cm, v rozpätí nôh môžu niektoré dosiahnuť až 25 cm. Všetky pavúky, tzn. i vtáčkare sú aj jedovaté. Ich jedovým aparátom sú dvojčlánkované, kosákovité chelicery - u vtáčkarov namierené dopredu. V ich bazálnom článku je uložená jedová žľaza. I keď pohryzenie niektorými veľkými druhmi, ktoré majú mohutné chelicery ( až 2 cm ) je značne bolestivé, nie je riziko ohrozenia života. Toxín má účinok asi ako pichnutie sršňom. Pokiaľ sú chované v teráriu od mladosti, väčšinou privyknú na manipuláciu a je ich možné brať aj na ruku.

Rozoznať pohlavie môžeme až u subadultných a adultných jedincov t. j. vo veku 2 - 3 roky. U mladých vtáčkarov je pri výbere jediným orientačným znakom dĺžka nôh. V dospelosti sú samčekovia zreteľne štíhlejší s menším bruškom a dlhými končatinami. Spoľahlivým určovacím znakom pohlavia je stavba 2. páru končatín - pedipálp. Posledný článok je premenený v sekundárny páriaci orgán okrúhleho paličkovitého tvaru. Tu má samec uložené spermie. Okrem toho na prvom páre nôh ( 3. pár telových končatín ) má samček charakteristické háky, ktorými pri párení blokuje chelicery samičky. Tieto znaky sa však objavujú u samca až po poslednom zvliekaní. Vtáčkare sú dlhoveké, niektoré samice sa môžu dožiť až 20 rokov. Chov vtáčkarov je pri dodržaní niektorých jednoduchých zásad pomerne jednoduchý. I keď je možné mláďatá väčšiny druhov chovať spoločne ( Avicularia mertalica ), je vhodnejšie pokiaľ ich chováme individuálne. Máme tak lepší prehľad o prijímaní potravy a počas zvliekania sa nevystavujeme možnému riziku kanibalizmu. Mláďatá môžeme chovať v menších dózičkách z umelej hmoty od filmov, dospelých pavúkov v celosklenených akváriách. Strop prikryjeme sieťkou proti muchám a časť bude tvoriť ešte sklo, pretože v chovnej nádrži musíme udržať vhodnú relatívnu vlhkosť vzduchu (asi 70 - 80 %). Optimálna teplota je asi 25 - 27° C. Najvhodnejším substrátom v teráriu je rašelina, v ktorej si pavúky hrabú chodbičky, vystlaté pavučinami. Ako úkryt dávame rôznu kôru, škrupiny z kokosových orechov a celý interiér môžeme vhodne doplniť broméliami. Takto zariadené terárium je nutné pravidelne rosiť, musíme ale dávať pozor aby sme substrát nerozbahnili. Mláďatá priame rosenie neznášajú, dospelým vtáčkarom už nevadí. Pavúky kŕmime rôznym rovnokrídlym hmyzom - svrčkami, lúčnymi koníkmi, kobylkami a jedinci s veľkosťou tela 2,5 - 3 cm sú už schopné žrať aj jednodňové cicajúce myšky ( holíčatá ). Nikdy im nedávame chrobáky so silnými hryzadlami. Najmä v období zvliekania musíme byť opatrní, lebo aj hladný svrček, ktorý sa nám niekde v teráriu ukryl, môže čerstvo zvlečeného pavúka zabiť. Mláďatá kŕmime dvakrát do týždňa, neskôr stačí podávať potravu jedenkrát za týždeň. Rozmnožovanie vtáčkarov v zajatí je v poslednej dobe stále častejšie. Pri pokusoch o párenie musí byť samička dostatočne sýta, no i tak musíme oboch partnerov neustále pozorovať, lebo je stále riziko, že samička samčeka zabije a zožerie. Asi 2 mesiace po kopulácii znáša samička niekoľko 50 - 900 sklovito lesklých vajíčok, ktoré umiestňuje do kokónu. V tomto období nesmie byť v teráriu nádržka s vodou, pretože samička by mohla umiestniť kokón priamo do vody. Mláďatá sa liahnu asi po 3 - 4 týždňoch, ale v tomto období kokón ešte neopúšťajú. Zotrvávajú v ňom počas ďalších 2 - 3 týždňov. V prvom období života žijú spoločne a nie sú voči sebe agresívne. Kŕmime ich buď malými svrčkami - nymfami prvých instarov, alebo drosophilami, najlepšie bezkrídlou formou. Samička sa zdržiava v blízkosti mláďat, ktoré nikdy neloví. Mladé pavúky prijímajú potravu väčšinou veľmi dobre. Znakom plnej nasýtenosti je plné napnuté bruško. Najkritickejším obdobím v živote našich chovancov je obdobie zvliekania, ku ktorému dochádza u mláďat asi jedenkrát mesačne. V tomto období musíme byť zvlášť opatrní. V teráriu musí byť dostatočná relatívna vlhkosť vzduchu a pavúky nikdy nekŕmime. Z energetického hľadiska je zvliekanie značne náročné. Pavúk sa pri ňom obracia na chrbát (takže na prvý pohľad vyzerá ako mŕtvy). Po prasknutí kutikuly po obvode hlavohrude postupne vyťahuje zo starej kutikuly nohy a nakoniec aj bruško. Po zvlečení je skutočne prekrásny, farby sú živé a žiarivé. V tomto období je prakticky bezbranný, pretože kutikula je jemná a mäkká. V žiadnom prípade s ním nesmieme teraz manipulovať. Po zvlečení leží na chrbte len krátku chvíľu, po čase sa obráti a odlezie do úkrytu, kde sa skrýva, kým mu nová kutikula dostatočne nespevnie. Najcitlivejším miestom na tele pavúka je stopka spájajúca hlavohruď s bruškom a práve táto sa pri neodbornej manipulácii s pavúkom môže ľahko pretrhnúť, čím pavúka zabijeme. Pavúky po zvlečení začínajú prijímať potravu asi na 4. - 5. deň. Všetky vtáčkare sú schopné regenerovať stratené končatiny. Tieto im dorastajú práve počas zvliekania a sú nakoniec k nerozoznaniu od pôvodných. Ešte donedávna jediným zdrojom získania týchto exotických zástupcov pavúčej fauny boli zásielky banánov, kde sa vyskytovali ako čierni pasažieri. Neskôr sa u nás stali bežnejší zástupcovia z Kuby - Citharacanthus ( pôvodne Eurypelma ) spinicrus, ktoré sa už bežne rozmnožujú. Ďalšími vhodnými a nenáročnými druhmi sú Brachypelma albopilosum a Brachypelma vagans ). Skutočným skvostom aj z komerčného hľadiska je Brachypelma smithi z Mexika. Pri chove všetkých druhov patriacich do rodu Brachypelma spp. si musíme uvedomiť, že od r. 1994 sú všetky zaradené do prílohy II CITES. Pozorovanie a chov veľkých pavúkov - vtáčkarov, ktoré svojim mohutným, často bohato ochlpeným telom, vzbudzujú náležitý rešpekt, je veľmi poučné. Terárium s nimi je možné upraviť tak, že sa stane pekným bytovým doplnkom. Nakoniec mnohé z nich si postupne privyknú na manipuláciu a je ich možné brať aj do rúk.